Do akej miery sú geneticky odlišné

Diviaky a domáce ošípané

Pre mnohých poľovníkov ale aj nepoľovníkov je mäso diviaka najobľúbenejším druhom diviny.  Diviak európsky je významným druhom poľovnej zveri, v minulosti dokonca v niektorých lokalitách ohrozený vyhynutím, čo sa zo súčasného pohľadu, môže zdať neuveriteľné. Veľa polemík existuje ohľadne toho, do akej miery sú príbuzne diviaky a domáce ošípané a či dochádza vo voľnej prírode k náhodnému kríženiu týchto druhov a ako to ovplyvňuje genetiku diviakov. Najnovšie výsledky analýz archeologických nálezov nám umožňujú odhadovať, že zdomácňovanie začalo už 9000 rokov pred naším letopočtom. Odvtedy vzniklo mnoho plemien domácich ošípaných. S použitím analýz DNA je možné relatívne presne vyhodnotiť mieru rozdielnosti. Vieme jednoznačne odlíšiť populácie ázijských, afrických a európskych divých ošípaných. Takisto vieme od nich odlíšiť domáce ošípané.

Realizovali sme jednu z prvých štúdií na Slovensku v tejto oblasti a zisťovali sme mieru genetickej vzdialenosti diviakov a domácich ošípaných. Výsledky naznačili, že súčasné moderné vyšľachtené domáce ošípané majú odlišný genetický základ ako diviaky. Zaujímavé taktiež je, že skupina diviakov bola geneticky homogénnejšia, čo môže znamenať, že populácia môže byť výsledkom rozmnoženia nejakého obmedzeného počtu zakladateľov (čomu pomohli asi obidve svetové vojny) na určitom území, nižšiu mieru heterogenity potvrdili aj štúdie v iných európskych krajinách.

Realizovali sme aj štúdiu zameranú na genetické markery, ktoré sa typicky vyskytujú v populáciách domácich ošípaných, ako napríklad citlivosť na stres alebo genetické predpoklady pre zvýšenie počtu prasiatok vo vrhoch. Je zaujímavé ale logické, že gény pre zvýšenú citlivosť na stres sa v populácii diviakov nevyskytujú, takisto ako gény pre zvýšenú plodnosť. Logicky, je to v rozpore s prírodnými zákonitosťami, kedy sa v populácii reprodukujú tie jedince (nositelia takých génov), ktoré sú výhodné z hľadiska prežiteľnosti, odolnosti a adaptácie. Vyšší počet prasiatok vo vrhu, nie je žiaduci, pretože znamená nižšiu pôrodnú hmotnosť a vyššie riziko z pohľadu odchovu a vyššie nároky na výživu tak matiek ako aj potomkov, čo nie je v prírode bežné. Fixovanie citlivosti na stres je dôvodom vyradenia aj v chove domácich ošípaných a vo voľnej prírode sa to deje automaticky v dôsledku prírodného výberu.

Na druhej strane sa vo voľnej prírode objavujú diviaky – albíny, s rôznymi vzorcami strakatosti, je to prirodzené alebo je to artefakt, práve kríženia domácich ošípaných a diviakov? AJ na to dá odpoveď práve molekulárna genetika.