Genetika sfarbenia diviakov

Sfarbenie kože a srsti ako aj ďalších kožných útvarov ako jeden zo základných znakov, ktoré boli modifikované počas domestikácie, umožňuje jasné odlíšenie divých predkov od zdomácnených plemien. V tejto súvislosti sa v priebehu posledného obdobia dostala do popredia otázka možného kríženia medzi voľne žijúcimi populáciami diviakov a rôznymi plemenami ošípaných. Za jednu z hlavných príčin tohto fenoménu môžeme považovať zintenzívnenie chovu ošípaných, ktorého následkom sa farmy dostali do bezprostrednej blízkosti voľne žijúcich populácií. V niektorých regiónoch Európy (napr. v Bulharsku) sú ošípané bežne chované v polodivých podmienkach a teda kríženie s diviakmi je veľmi ľahko možné. Keďže polodivý chov domácich ošípaných sa vyskytuje aj na našom území, hlavne v oblasti južného Slovenska, niekedy aj samovoľne, nedokonalými ohradami, je cesta pre ich kríženie s voľne žijúcimi populáciami diviakov relatívne otvorená. Na druhej strane, podiel na tomto stave môže mať aj samotný farmový chov diviakov, ktorý sa stal populárnym v priebehu 20. storočia najmä z dôvodu produkcie kvalitného a pre spotrebiteľa lukratívneho mäsa. Keďže na týchto farmách je kríženie medzi diviakom a ošípanou za účelom zlepšenia reprodukcie bežnou praxou (gény pre vyššiu plodnosť sa v populáciách diviakov prirodzene nevyskytujú). Ako príklad môžeme uviesť Taliansko a Maďarsko, kedy potomstvo vzniknuté krížením ošípanej a diviaka, bolo hojne využívané na poľovné účely. V literatúre sa uvádza, že 5 až 10 % analyzovaných jedincov diviakov preukazuje určitý stupeň introgresie domácimi ošípanými z minulosti alebo ako dôsledok zlého zabezpečenia chovu. Stretol som sa na južnom Slovensku s tým, že na jednej strane cesty bol starý areál družstva, v ktorom pobehovali mangalice (prasiatka voľne chodili popod starý plot z hrdzavého pletiva) a o čosi nižšie pod lesom mali poľovníci oplôtok s diviakmi na výcvik duričov. Ohrada bola v o čosi lepšom stave ale prasiatka sa mohli do oplôtku a z oplôtku dostať.

Kríženie medzi diviakom a domácimi ošípanými je možné sledovať na úrovni DNA teda genetickej informácie. Za sfarbenie dospelých jedincov diviaka zodpovedá „divá alela A“ („wild type“). Jej vonkajší prejav teda fenotyp sa podieľa na plášťovom sfarbení od bledo sivej až po čiernu. Sfarbenie divého typu („wild type“) je charakteristické žltým subterminálnym pásom na inak tmavom dorzálnom chlpe, často charakteristickým meniacou sa intenzitou farby v závislosti na oblasti tela. Toto sfarbenie tela diviakov je plášťové a teda pokrýva celé telo. Výnimkou môže byť brucho, kde sfarbenie býva bledšie. Zvláštnosťou diviakov je, že prasiatka sa pri narodení vyznačujú pozdĺžnymi pásmi, ktoré postupne počas života zmiznú. Tento jav sa však môže vyskytnúť aj pri niektorých plemenám ošípaných (napr. mangalica alebo červené plemená ako duroc). Väčšina plemien ošípaných, s výnimkou niektorých červených plemien a mangalice, má naopak recesívny genotyp „aa“. Výskyt čiernych, bielych alebo inak farebne odlišných škvŕn a iných znakových obrazcov ako napríklad masky na hlave či fľakov na nohách alebo hrudi by sa teda v populácii čistokrvných diviakov nemal objavovať. Na základe uvedeného môžeme akékoľvek odchýlky of normálneho sfarbenia považovať za signál kríženia medzi diviakom a ošípanou či už v dávnej alebo nedávnej minulosti. Gény pre biele sfarbenie sa síce v populáciách diviakov môžu vyskytovať ako následok náhodného kríženia z minulosti alebo ako pozostatok zámerného kríženia s cieľom obnovy populácií diviaka po druhej svetovej vojne, avšak vyštiepenie fenotypov obsahujúcich biele sfarbenie v súčasnosti je najmä odpoveďou na populačnú explóziu, ku ktorej došlo v dôsledku priaznivých rokov z hľadiska prežitelnosti prasiatok ale aj v dôsledku nesprávneho odstrelu.